Tento prítok Ploučnice s príťažlivým menom nás zaujímal už dávnejšie. Väčšina vodákov sa nechá nalákať na průrvu Ploučnice. Samozrejme nechcem spochybňovať jedinečnosť tohoto diela, ale väčšinou sme sa zhodli na tom, že Ploučnice v hornom úseku okrem industrialnej krajiny nemá moc čo ponúknuť.

Situácia na Ploučnici sa vždy úplne menila v Mimoni pod pieskovcovým mostom. Rieka tam prestáva mať charakter tobogánu, a po prejazde mestom človek vletí do nekonečných meandrov. Túto zmenu má medzi iným na svedomí práve Panenský potok, ktorý sa do Ploučnice v Mimoni vlieva. Aj keď, niekto by mohol pochybovať, či sa práve tu Ploučnice nevlieva do Panenského potoka, pretože obe stružky pôsobia takmer rovnocenným dojmom.

Na rozdieľ od Ploučnice, informácie o Panenskom potoku sú iba strohé, ale vzhľadom na podobnú výdatnosť oboch tokov sme predpokaldali, že keď je splavná Ploučnice, na potoku by to nemuselo byť oveľa horšie.

Kilometráž hovorí, že potok je splavný iba krátko na jar, alebo po výdatných dažďoch. Je pravda, že krajom sa nedávno prehnali dve povodne, ale od tej doby Ploučnice padla do normálu a na sútoku potok vyzeral podobne ako po iné roky. Rozhodli sme sa, že to skúsime.

Z auta sme náhodne sledovali, kam až sa môžeme odvážiť proti prúdu. - Grunov, Brniště, - všetko stále splavné. Nakoniec sme sa rozhodli pre Velký Valtinov, aby sme to do tmy stihli dolu. Predsalen dni už nie sú najdlhšie a pre nás bol potok neznámou.

Prvé kilometre od Valtínova to je tak na rozpádlovanie v regulovanom koryte. Situácia sa mení pri Brništi, kde postupne priteká voda z polí a náhonu. Pár malých stupienkov, ktoré sa na potoku vyskytly, budilo rešpekt iba po zvuku.

Ešte v Brništi potok začína meandrovať a získaval charakter podobný Ploučnici – teda až na vrbičky. Tých je na potoku len málo. V našom prípade sme sa stretli len na dvoch miestach so zataraseným korytom, čo sme ale pripísali na vrub nedávnym povodniam.

Pod Brnisťom sa potok veľmi nevzďaluje od zástavby, ale hlboké brehy poskytujú dostatočnú ilúziu divočiny. Záhradného nábytku sa nájde tiež dostatok a občas sa dajú stretnúť aj časti bielej techniky, ale opäť sa pohybujeme v Ploučnickom normále. (tu si hneď budem oponovať, pretože o den neskôr sme museli konštatovať, že povodeň na Ploučnici nielen rozširila kritické miesta v koryte, ale väčšinu svojho charakteristického bordelu poslala na Dečin).

Ďalším zlomovým miestom v charaktere potoka je nekonečný Velký Grunov. Na začiatku prekvapí stupeň v krátkej navigácí, ktorý však vyzerá zhora zložitejšie ako zospodu.

Pod Grunovom sa tok stále rozširuje a odpadkov je už len málo. Ortodoxní vrbičkoví vodáci by práve tu mohli smelo začínať plavbu, a pokračovať ďalej po Ploučnici. Ku kafilérke by to vyšlo tak akurát, a potok je určite voľnejší než Ploučnice okolo Borečku.

Snáď jedinou prekážkou na spodnom toku, na ktorú sme narazili, bolo stavilo za železničným mostom v Pertolticích. Oba brehy tam lemuje plot s pastvinami pre ovce. Aby to bolo zaujímavejšie, obe pastviny sú prepojené prváve nad stavidlom, ale majitelia nás nechali preniesť lode pomedzi stádo. V opačnom prípade by sa prenášanie muselo zahájiť o par sto metrov vyššie proti prúdu.

Posledný kilometer do Mimoně bol je už iba formalitou. Potok preteká už bez prekážok na dohľad stále čoraz vyššej zástavbe. Ideálnym miestom na pristátie, či ukončenie plavby je až na Ploučnici pri moste pár sto metrov od sútoku.

Celkovo by sa dalo povedať, že Panenský potok je plnohodnotnou alternatívou za horný tok Ploučnice. Od Brniště do Mimoně počítajte na plavbu tak 3-4 hodiny. Vodný stav na potoku sice nie je sledovaný, ale vo Velkom Grunove sme narazili na vodočet, ktorý ukazoval necelých 40 cm (Ploučnice v Lípe tou dobou 27 cm). Na vydry je to na pohodlnú plavbu tak akurát. Najlepšie je však zhodnotiť stav v Mimoni tesne pred sútokom. Potok je tam najširší, takže ak sa vám zdá, že to pôjde tam, tak smelo do toho!

Tom